Narodil sa 24. októbra 1919 v Štefurove, blízko Bardejova. V roku 1939 sa rozhodol pre útek do ZSSR. Z domu odišiel koncom novembra. Prišiel až do Sanoku, prešiel hranice, ale Sovieti ho zaistili a dali ho do väzenia, kde pôvodne boli iba poľskí zlodeji, ale postupne sa priestor preplnil. Jána Bačovského previezli do veľkého väzenia v Sambore.

V máji 1940 väzňov odviedli do Vrošilovgradu (dnes Luhansk), kde mali na jeseň vypočúvania a nasledoval odchod na Sibír. Ján bol odsúdený na päť rokov. Väzňov sústredili v Starobelsku, v kostole.

Vo Vorkute a Uchte pracovali väzni v lesoch. Boli tam ložiská kamenného uhlia a bolo nutné postaviť tam cesty a železnice, preto museli väzni získať veľa dreva. Ján Bačkovský spolu s ďalšími väzňami býval v drevených chatrčiach. Jedla bolo veľmi málo, mnohí umreli od hladu. Jánovi pomohlo aj to, že dva mesiace pracoval ako úradník. Na starosti mal stravovanie a počítanie, koľko kotlov jedla sa bude variť.

7. januára 1942 bol prepustený. Šiel na Krutaju, do centra oslobodených väzňov. Zaviezli ho do Čibju (tábor na území Uchty), kde stretol prvých Čechoslovákov. V Čibju bol stále v lágri, kde im síce dávali trochu jedla, ale nemali riad. Potravu im liali do vreckoviek.

Do Buzuluku cestovali celý mesiac. Šli cez Moskvu do Nižného Novgorodu. V Buzuluku Ján absolvoval mesačný základný výcvik. Vybrali ho do poddôstojníckej školy vojska v zálohe. Tam bol štyri mesiace a vyšiel ako slobodník. Čoskoro ho povýšili na desiatnika. Nasledoval prvý boj v Československej jednotke pri Sokolove, cez Duklu došiel až na slovenské území.

Potom bol Bačkovský súčasťou mobilizácie v Košiciach, kde sa mal veľmi dobre. Nakoniec ho poslali do výcvikového strediska, kde preň vojna skončila. Po vojne poslali Jána Bačkovského do Vojenskej akadémie generálneho štábu v Poľsku, vo Varšave. Ibaže po dvoch rokoch, keď bol doma na prázdninách, tak ho nepustili späť. Ostal slúžiť na vojenskej lekárskej fakulte ako vedúci katedry vojenských disciplín v Hradci Králové.