Anna Havranová sa narodila 7. apríla 1922 na Zakarpatskej Ukrajine, v obci Sinevirská Poľana. Po maďarskej okupácii sa v roku 1939 rozhodla pre útek do Poľska, kde chcela vstúpiť do vznikajúcej československej légie.

Hranice prekročila na konci augusta 1939 spoločne so sestrou Máriou, sesternicou Vasilinou a so skoro štyridsiatimi ďalšími mladými ľuďmi. Utečenci blúdili po poľských lesoch tri noci. Narazili však na sovietskych vojakov, ktorí ich zadržali. V zajatí prešla obcou Breza, Ludvikovka (Myslivka). V zbernom tábore v Skolje pracovala v kameňolome.

Na Silvestra 1939 bola zaradená do transportu do Dnepropetrovska. 2. júla 1940 bola Anna Havranová odsúdená na päť rokov v pracovnom tábore za nedovolený prechod hraníc.

Po rozsudku strávila dva mesiace v Charkove. Potom bola opäť naložená do dobytčieho vagóna a cestovala za neľudských podmienok na východ do temnikovského tábora. Tábor si po príchode museli väzenkyne samy vybudovať. Na radu jedného strážnika si vyžiadali transport do siedmeho tábora, kde vykonávali ľahšie práce vhodnejší pre ženy.

21. júna 1943 sa Anna Havranová dočkala odvodu do armády. Po výcviku v Buzuluku bola zaradená k protilietadlovému delostrelectvu. Na radu lekára si urobila zdravotnícky kurz a bojov pri Kyjeve a Bilej Cerkve sa zúčastnila ako zdravotníčka. V Bilej Cerkve vytiahla z bojov a ošetrila 42 zranených.

Hneď na začiatku svojho bojového nasadenia sa zoznámila so svojím budúcim manželom Fedorom Havranom. Anna Havranová prešla ako zdravotníčka všetkými bojmi Duklianskej operácie, zúčastnila sa aj na oslobodzovaní Československa.

Po vojne sa usadila v Žatci, kde s manželom prevádzkovala Hotel Praha. Po niekoľkých rokoch bol hotel znárodnený a už rodina s dieťaťom sa presťahovala do Ústí nad Labem. Neskôr sa sťahovali opäť do Teplíc, kde žijú dodnes.